Ingrid Trobischová rozpráva o jednej udalosti zo svojej misijnej práce v Kamerune: Jedného dňa vtrhol Pavol do nášho obytného domu a zadychčane hlásil: „Všetci sú preč. Stanica je opustená!“ Pozreli sme sa z okna. Naozaj všetci odchádzali so svojimi batôžtekmi na hlavách… Misionár bežal sa odchádzajúcim húfom a prosí: „Povedzte mi úprimne, čo sa robí?“ A dostane odpoveď: „Nemá zmysel ďalej zostávať v misií a ísť Božou cestou.“ Pohybom rúk ukázal hovoriaci na reťaz vrchov. „Naše hriechy sú také vysoké ako tamtie vrchy. Božia cesta je priťažká.“ Kamerunčania túžili stať sa svätými, ale nedarilo sa im. Cítili svoje slabosti. Misionár však vytiahol kríž Ježiša Krista. Odchádzajúci sa na kríž pozreli a zamysleli sa. Bola to kázeň bez slov. Pozerali na toho, ktorý vzal na seba naše hriechy. Vrátili sa…
