V stratenom kúte sveta, v húštinách hlbokého lesa bol raz jeden rebrík. Bol to jednoduchý rebrík s priečkami zo starého vyschnutého a ošúchaného dreva. Okolo stáli jedle, smrekovce a brezy. Nádherné stromy. A medzi nimi tento úbohý, žalostný rebrík. Drevorubači, ktorí pracovali v lese, prišli raz až sem. S ľútosťou sa pozreli na rebrík. „Čo je to tu, aká haraburda,“ povedal jeden. „Nie je súca ani na oheň,“ povedal druhý. Jeden z nich uchopil sekeru a zrazil ho dvoma presnými údermi. Rebrík sa zrútil. Bol skutočne nanič. A drevorubači so smiechom odišli. Na tento rebrík sa každý večer šplhal človiečik, ktorý zažínal hviezdy. Od tej noci na oblohe nad lesom nebolo hviezd. Aj v nás jestvuje rebrík. Keď ho porovnávame s toľkými vecami, ktoré každý deň dostávame, je to nič. Ale je to rebrík, z ktorého sa zažínajú hviezdy na tvojom nebi. Volá sa modlitba.
