Keď roku 1928 Pius XI. hovoril o čnostiach brata Benilda zo Spoločnosti školských bratov (Pavol VI. ho 29.10.1967 vyhlásil za svätého), povedal: „Bol to ponížený Boží služobník. Jeho každodenný život prebiehal v skromnosti a tichosti. No v tomto obyčajnom, všednom živote bolo veľa neobyčajného a nevšedného. Každý deň ten istý, s tými istými povinnosťami, s tými istými slabosťami a biedami… Aká neobyčajná čnosť sa vyžaduje, keď chceme plniť obyčajné povinnosti s neobyčajnou presnosťou. Alebo lepšie, keď máme celý komplex obyčajných povinností, ktoré prináša všedný deň, plniť nie s tak častou obyčajnou, všednou nepresnosťou, povrchnosťou, ľahkomyseľnosťou, ale s pozornosťou, ohľaduplnosťou a horlivosťou ducha. Cirkev vystupuje ako učiteľka svätosti zvlášť vtedy, keď vyzdvihuje tieto pokorné svetlá, ktoré často nebadajú ani tí, čo ich mali pred očami. Tak dáva hodnotu tomu, čo je obyčajné, všedné, každodenné, čo navonok nevyniká, nežiari, nevzrušuje, nefascinuje. A tak beží život mnohých v starosti o obyčajné, každodenné veci.“
