Vôbec nechcela vytočiť to číslo. Chcela zavolať sestre, aby sa dohodli na večer. Musí ešte mnohé zariadiť, kým odcestuje zase domov. Pred týždňom pochovali matku, pred pár dňami zlikvidovali jej domácnosť. Bolesť bola ešte veľmi hlboká. Jej ruka inštinktívne vytočila matkino číslo, ako to robievala po celé roky a za posledné týždne každý deň. Preľakla sa a chcela zavesiť slúchadlo, keď si plná strachu uvedomila, že si bude musieť vypočuť tie hrozné slová: „Číslo je zrušené.“ Ale ruka ju neposlúchala. V tesnej telefónnej búdke ju zaliala horúčava. Nebola schopná urobiť pohýb. A potom sa stalo niečo zvláštne. V slúchadle počula prívetivý hlas „slečny z pošty“, ako z bezduchej pásky hovorí slová, ktoré nikdy predtým a nikdy potom už nepočula: „Spojenie je dočasne prerušené…“ Celá prekvapená pomaly zavesila slúchadlo a rozmýšľala o tom, čo práve počula. Jej myseľ sa upriamila na slovo „dočasne“, pevne sa ho zachytila. Toto spojenie je dočasne prerušené, pomyslela si, iba dočasne. Úradný oznam sa jej stal dogmatickou výpoveďou: Raz sa to spojenie bude môcť znovu nadviazať vo chvíli, ktorú určí Boh. S útechou odcestovala domov. (Magdaléna Richterová, Mozaika radosti)
