Evanjelium tejto nedele upozorňuje na hriechy tela a na veľkú ťažkosť z vyslobodenia sa z ich zovretia.
V popoludňajšej horúčave sa pri Jakubovej studni stretávajú dvaja ľudia, muž Izraelita a žena Samaritánka. Je medzi nim diametrálny rozdiel. Keď Samaritánka vychádzala od studne s nádobou plnou vody, mladý Izraelita, Ježiš z Nazaretu ju poprosil, aby sa mu dala napiť z vody, ktorú práve nabrala. Samaritánka sa pritom zarazila: „Ako to vlastne myslí? Veď lzraeliti sa so Samaritánmi neschádzajú. Okrem toho, on je muž a ja som žena. To je čudné. Žiadny izraelita nezačne na verejnosti rozhovor so ženou, tobôž, ak to nie je Izraelitka.” O takýchto mužoch má svoju vyhranenú mienku. Zvláštne je aj to, že ide cez Samáriu. Veď počestní Izraeliti obchádzajú tento región, ako keby jeho obyvatelia boli nainfikovaní dajakou nákazlivou chorobou. „Vy nás predsa nenávidíte,” začne Samaritánka. „Opovrhujete nami viac ako pohanmi. Ako to, že ty si pýtaš vodu odo mňa Samaritánky? Veď vy nás predsa nepokladáte ani za ľudí. To, čo žiadaš, je neslýchané.” Národná hrdosť a zaužívaná tradícia niečo také vôbec nepripúšťa. Ani jedna Samaritánka nebude ponúkať vodu Izraelitovi. A nijaký Izraelita nebude za žiadnych okolností prosiť Samaritánku o takúto službu. Nikdy! „A ty sa toto všetko snažíš zrušiť? Si akýsi zvláštny. Správaš sa, ako keby medzi nami a vami nebol žiadny rozdiel.” Žena zo Samárie to vystihla veľmi dobre. Ježiš sa správa úplne inak ako ostatní Izraeliti. Nejde mu o rasu a o národ, ale o dušu každého človeka. Ruší prekážky, ktoré sa podľa ľudí nedajú iba tak ľahko odstrániť. Ježiš nadväzuje rozhovor s ňou lakonicky: „Daj sa mi napiť!” (Jn 4, 7). Veď žena prišla po vodu. Preto sa nedá odbiť jej odmietavou reakciou, ale naopak, usiloval sa získať jej dôveru. Dal jej za pravdu, že Izraeliti sú naozaj takí, ako ich vníma ona. Ježiš vie, že jeho krajania, potomkovia Abraháma, Izáka a Jakuba sú jednoducho takto vychovávaní. Ale napriek tomu Ježiš ďalej pokračuje: „Kedy si poznala Boží dar, vedela by si, kto je ten, čo ti hovorí: ,Daj sa mi napiť!’, a ty by si poprosila jeho, aby ti on dal živú vodu” (Jn 4,10). Sebavedomie tohto zvláštneho Hebreja ženu rozrušilo. Ale zároveň v nej zobudilo náboženskú hrdosť. „Ty sa povyšuješ nad nášho praotca Jakuba? Veď my sme dostali túto studňu od neho. Pil z nej on, jeho potomkovia i jeho stáda. Ako mi chceš dať živú vodu, keď ani nádobu na vodu nemáš a studňa je hlboká? Ty si myslíš, že si väčší ako on? Veď my nie sme o nič horší ako vy. To si zapamätaj! Človek je už taký. Takmer vždy uviazne v povrchnosti, neznášanlivosti a v predsudkoch. Vždy je viac „zbožných” ľudí, ktorí ustrnú v nenávisti a v posudzovaní, ako tých veriacich, ktorí sa snažia všímať si všetko to, čo ľudí spája, a nie to, čo ich rozdeľuje. Ježiš veľmi dobre pozná toto prevažujúce ľudské nastavenie a napriek tomu sa nenechá odradiť týmto prístupom k ľuďom a k životu. Ježiš zápasí naďalej o dušu tejto ženy, pretože cíti, že sa už niečo v nej nalomilo. Veď už v ňom vidí viac ako Izraelitu a nazýva ho pánom. Ježiš jej hovorí: „Počúvaj, žena, ja ti ponúkam živú vodu, ale ty mi nerozumieš, lebo hovoríš, že nemám vedro na vodu, a preto ju nemôžem nabrať. Zdôrazňuješ, že to je vaša studňa. Ale ja ti rozumiem. Som muž, ale poznám životné osudy žien. Každý deň robíte to isté a ešte sa zožierate aj pre maličkosti. Vaša práca nemá konca-kraja. Napríklad stále musíš chodiť po vodu a voda sa čoskoro minie. Varíš a jedlo sa ihneď zje. Upratuješ a opäť máš neporiadok. Vyperieš oblečenie a ono je onedlho špinavé… A tieto skutočnosti zaujali v tvojom živote toľko miesta, že už nemáš čas takmer na nič iné. Ty nepoznáš nič iné iba vodu, studňu, vedro, varenie a možno ešte dobytok, ktorý treba prikrmovať a napájať… Tvoj životný priestor je veľmi úzky. Alebo si myslíš, že vám Boh prostredníctvom vaši praotcov nechcel dať nič iné, iba túto studňu? Iba kvôli jej sa zjavil Jakubovi? Či sa váš praotec Jakub iba preto stal Izraelom, aby vám daroval túto studňu? Povedz mi, žena, úprimne, či si naozaj šťastná? Urobila ťa šťastnou táto studňa?” Samaritánke sa začalo postupne rozjasňovať. Uvedomovala si všednosť a jednotvárnosť svojho života. Ale to bol iba okamih a ona sa nechcela svojho postoja iba tak ľahko vzdať. Cítila prevahu tohto zvláštneho muža, ale jej prosba, aby sa jej dal napiť jeho vody, aby už nemusela chodiť k studni jasne ukazuje, že neporozumela Ježišovým slovám. Ježiš jej rozpráva o živej vode, a ona jemu o Jakubovej studni a o dobytku… Ježiš však nestráca záujem o jej dušu. Hovorí jej: „Vidím, že si riadne zamestnaná starostlivosťou o každodenný život. Vidíš iba svoju prácu a svoje povinnosti, ale nevidíš svoju oveľa väčšiu biedu a bezútešnosť. Bojíš sa, že zostaneš v živote sama, a preto potrebuješ muža. A keď to nevyjde, hľadáš ďalšieho a ďalšieho…” Ježiš sa dotkol bolestivej oblasti jej života. Otvorene jej povedal: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!” (Jn 4,16). Tieto slová udreli ako blesk z jasného neba. Žena chcela ďalej pokračovať v rozhovore, ale Ježišova požiadavka ju vyviedla z rovnováhy. Lebo práve v tom okamihu sa objavila v plnej nahote celá skutočnosť jej života. Akoby sa jej Ježiš bol spýtal: „Žena, čo si zač? Čo je zmyslom tvojho života? V prvom okamihu jej napadlo: „Čo chce tento Izraelita s mojim mužom? Veď ho nemám…Vidím, že tento muž pozná môj životný príbeh. Prečo začal takúto pre mňa veľmi nepríjemnú tému?” Samaritánka okamžite zareagovala: „Nemám muža!” (Jn 4,17). Myslela si, že sa tým najľahšie zbaví nepríjemnej otázky. Ježiš ju však neodsudzuje a nerobí jej výčitky. Žena povedala pravdu. Muž, s ktorým žije, nie je jej mužom. Žena počas celého svojho života túžila po tom, aby mala svojho muža. Mala ich viac, ale napriek tomu to stále nebolo ono. Napriek svojej vytrvalej túžbe po stabilnom životnom partnerovi sa cítila zneuctená, pošliapaná a opustená, bez ozajstnej lásky. „Po čom som stále túžila, to nemám,” vraví si v duchu Samaritánka. „A prečo vlastne?” No pritom si uvedomuje, že to vždy stroskotávalo pre niektoré jej povahové vlastnosti. Tento zvláštny muž mi povedal všetko, čo som porobila. Pre Samaritánku to nie je ľahká situácia. Čo teraz urobí? Vyzná svoju nezodpovednosť, alebo začne nadávať na mužov, ktorí sa priplietli do jej života a tiež neboli bez viny? Koľkí z nich ju podviedli a zneužili? Ale žena nikoho neobviňuje a pokorne uznáva, že má pred sebou Božieho proroka. Vyznáva: „Pane, vidím, že si prorok” (Jn 4, 19). A toto vyznanie je zároveň jej duchovnou kapituláciou pred Ježišom. Samaritánka sa pýta: „Pane, povedz mi, prosím ťa, prečo sa hádame a neznášame kvôli náboženským záležitostiam? Veď naši otcovia sa modlievali na tomto vrchu a vy Izraeliti tvrdíte, že sa treba modliť v Jeruzaleme. Povedz mi Pane, ktoré je to pravé miesto? Kam mám ísť? Ak je to potrebné, som ochotná ísť aj do Jeruzalema.” Samaritánka túži poznať odpoveď na svoju otázku. Preto jej Ježiš hovorí: „Tu nieje najdôležitejšie miesto. Boh je Duch a neviaže sa na konkrétne miesto, ani na konkrétne spoločenstvo. Boh hľadá všetky duše, ktoré sa k nemu modlia v Duchu a v pravde.” Samaritánka počúva a to, čo počuje, presahuje všetky jej vedomosti o modlitbe. Zamyslí sa a zrazu má pocit, že sa jej otvárajú nové duchovné obzory. To teda znamená, že Boh je nám blízko všade, kde sa na neho obraciame s úprimným srdcom. S takýmto mužom sa ešte nestretla. Všetci predchádzajúci v nej videli iba ženu a tento jej otvára nové duchovné svety. Asi to bude tak, keď príde na zem prisľúbený Mesiáš. Preto Ježišovi dôverne vraví: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko” (Jn 4, 25). Ani si neuvedomila, čo tým povedala. Ježiš sa „dotkol” jej duše, jej pohnutej minulosti i prítomnosti a ona sa „dotkla” jeho srdca. V Ježišovi vytušila podobnosť s prisľúbeným a očakávaným Mesiášom. Samaritánka sa tým „dotkla” najväčšieho tajomstva. To, čo Ježiš ukrýval ešte aj pred svojimi dvanástimi apoštolmi, o čom ešte nikomu nerozprával, prezradil tejto žene. Povedal jej: „To som ja, čo sa s rozprávam tebou” (Jn 4,26).
Samaritánka sa dozvedela tajomstvo a zostala stáť pred Ježišom celkom ohromená. Momentálne nevie, čo by ešte mala povedať. No z jej rozpakov jej pomohli Ježišovi učeníci, ktorí sa práve vrátili z mesta. A pritom sa čudujú, že Ježiš sa rozpráva s touto ženou. Ale Samaritánka využijúc situáciu necháva nádobu s vodou pri studni a teraz zasa ona uteká do mesta a stáva sa tak úspešnou oznamovateľkou Dobrej zvesti.
Prečo však Ježiš odhalil svoje tajomstvo práve tejto žene? Pretože práve ona objavila v sebe ducha kajúcnosti a pokorne vyznala všetky svoje hriechy. Samaritánka iba stručne konštatuje: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila!” (Jn4,29). Rozhovor s Ježišom otvoril novú etapu v jej živote. Samotný Ježiš bol taký spokojný, že zabudol i na svoj hlad a smäd tak, ako Samaritánka pozabudla na svoju nádobu s vodou. Zabudla na vodu, ktorú nabrala zo studne preto, že to, čo práve prežívala, prevyšovalo všetko, čo doteraz zakúsila. To najväčšie, čo človek môže v živote zakúsiť, je osobné stretnutie so živým Bohom. Aj dnes Boh hľadá takých mužov a ženy, ktorí sú otvorení pre jeho hlas, ako bola otvorená žena zo Samárie počas rozhovoru s Ježišom pri Jakubovej studni.
