Malý chlapec bol veľmi hrdý na to, že jeho starý otec vedel vyrezávať drevené figúrky. Bolo to veru fascinujúce, keď sa tak prizeral, ako z kúska dreva pomaly vznikajú “živé” postavičky. Chlapec sa tak zadíval na vyrezávané postavičky pri jasličkách, že jeho myšlienky celkom splynuli so svetom figúriek. Spolu s pastiermi a kráľmi vošiel do maštale a odrazu stál pri dieťati v jasličkách. Vtedy si uvedomil, že má prázdne ruky. Všetci niečo priniesli, iba on nie. Rozrušený rýchlo povedal: “Sľubujem ti to najkrajšie, čo mám! Dám ti môj nový bicykel – nie, elektrickú železnicu ti dám!” Dieťa v jasličkách s úsmevom potriaslo hlavičkou a povedalo: “Ale ja nechcem tvoju elektrickú železnicu. Podaruj mi svoju poslednú slohovú úlohu!” “Poslednú slohovú úlohu?” koktal preľaknutý chlapec, “ale veď tú … tú úlohu som nenapísal dobre!” “Práve preto ju chcem,” odpovedal Ježiško. “Daj mi vždy to, čo nie je dobré . Nato som prišiel na svet!” “A ešte by som chcel niečo od teba,” pokračovalo dieťa v jasličkách, “chcel by som tvoj pohár na mlieko!” Teraz ale malý chlapec zosmutnel: “Môj pohár na mlieko? Ale ten je predsa rozbitý!” “Práve preto ho chcem,” povedal Ježiško milo, “môžeš mi doniesť všetko , čo sa ti v živote rozbije. Chcem to napraviť!” “A do tretice ešte by som chcel od teba,” počul malý chlapec hlas dieťaťa v jasličkách, “chcel by som od teba odpoveď, ktorú si dal svojej mame, keď sa ťa opýtala, ako sa mohol pohár na mlieko rozbiť.” Tu sa chlapec rozplakal. Vzdychajúc sa priznal: “Ale vtedy som predsa klamal. Povedal som, že pohár náhodou spadol. V skutočnosti som ho však od zlosti hodil o zem.” “Preto som chcel tvoju odpoveď,” povedal Ježiško rozhodne, “prines mi vždy všetko, čo je v tvojom živote zlé, nepravdivé, vzdorné a hlúpe. Preto som prišiel na svet, aby som ti odpustil, aby som ťa vzal za ruku a ukázal ti cestu…”
