6. augusta 1945, malý chlapček Kanji Araki sa hral na dlážke. Aj keď vonku zazneli sirény ohlasujúce bombový poplach, v okrajovej štvrti Hirošimi im nikto nevenoval veľkú pozornosť. Zrazu po oslňujúcom záblesku prišla tlaková vlna horúceho vzduchu a otriasla celým domom. V dňoch po nukleárnom výbuchu zahynula Kanjiho stará mama, brat a sestra na chorobu z rádioaktívneho ožiarenia. Kanji rástol a vo svojom vnútri niesol citové zranenie. Nepamätal si už na výbuch, ale pamätal na smrť tých, ktorí s ním boli v dome. Neustále si kládol otázku: „Prečo oni a ja nie?“ Jeho rodičia boli kresťania, ale Kanji – azda kvôli tejto skúsenosti, si osvojil svetský spôsob života. Cítil však narastajúcu duchovnú prázdnotu. V okamihu keď dosiahla neznesiteľnú intenzitu, potajomky vzal rodičom Sväté písmo a začal čítať. Bol to okamih milosti, kedy sa Kristus dotkol jeho srdca a Kanji v neho uveril. Jeho srdce sa naplnilo pokojom. O niekoľko rokov neskôr. Keď nastupoval do duchovnej služby, zacitoval slová svätého Pavla: „Draho ste boli kúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele“ (1 Kor 6, 20) a dodal: „Boh ma vytrhol z pazúrov smrti, aby som mu mohol slúžiť.“
