Skupinka žien, ktoré sa stretávali k štúdiu Svätého písma, jedného dňa čítala slová proroka Malachiáša: „I sadne si a bude vytápať a čistiť striebro; a vyčistí synov Léviho“ (Mal 3, 3). Dve z nich sa rozhodli, že navštívia zlatníka a spýtajú sa, ako sa „vytápa“ striebro, aby lepšie porozumeli týmto slovám. Išli hneď na druhý deň a bez toho, aby vysvetlili dôvod, spýtali sa, ako sa „vytápa“ striebro. Zlatník sa im snažil proces čistenia striebra opatrným nahrievaním. Keď im všetko vysvetlil, položili mu ďalšiu otázku: „Keď takto čistíte striebro, sedíte pri tom?“ „Ó áno,“ odpovedal zlatník. Ja musím pri tom sedieť a neustále pozorovať hodinky, pretože ak sa prekročí nevyhnutný čas, striebro sa môže poškodiť.“ Obe ženy sa na seba pozreli, pretože obe v tej chvíli pochopili, čo vlastne Boh ústami proroka Malachiáša povedal. Bolo veľmi nádherné pochopiť, že Boh nad nami rovnako bdie so všetkou pozornosťou. Necháva nás prejsť rôznymi skúškami a zápasmi, aby nás očistil, ale i v takýchto chvíľach dáva veľký pozor, aby nám to neublížilo. Nedopustí na nás také skúšky, ktoré by nás zlomili. Jedna zo žien položila ešte jednu otázku pred tým, než odišli: „A ako viete, že striebro je už vyčistené?“ „To je veľmi jednoduché,“ odpovedal zlatník. „Je to vtedy, keď sa v ňom odráža moja tvár… Vtedy je už striebro vyčistené…“ Ženy odišli veľmi šťastné. Božie slovo – jedno jediné – ich naplnilo radosťou.
