Vo výkladoch francúzskych kníhkupectiev sa belie kniha s nadpisom La joie de croire. To po slovensky znamená: Radosť z toho, že verím. Autorka, francúzska spisovateľka Magdalena Delbrelová, bola vo svojej mladosti postihnutá totálnou stratou viery, ale hľadala Boha a napokon v hlbokej pokore dosiahla také zjednotenie s Ježišom, že ju priam oslňovala radosť, keď sa modlila, a každú chvíľočku modlitby si cenila ako vzácnu perlu, takže jednoduchí ľudia i vysokopostavené cirkevné osobnosti sa povzbudzujú na jej radosti z viery a dnes je už vo Francúzsku široko rozvetvené hnutie priateľov Madelenie Debrelovej, v ktorom sa veriaci usilujú podľa jej príkladu v pokore pred Bohom dosiahnuť radostný zážitok viery a modlitby. Jeden z nich vraví: „Dlhý čas som sa modlil a na omšu chodieval iba z povinnosti. Keď si môžem Boha predstaviť ako nekonečné more lásky, tak som si vtedy pripadal ako človek, ktorý sa prechádza po morskom brehu iba v blízkosti nekonečného mora. Keď som sa cestou hlbokej pokory dostal k živej viere v Boha, uvedomujem si, že Boh nie je ďaleko odo mňa, že v ňom žijem, v ňom sa pohybujem a v ňom som – a odvtedy je mi akoby som z morského brehu zostúpil do teplých vĺn nekonečného mora, ponáram sa v príjemnom mori Božej prítomnosti, modlím sa celý šťastný, neponáhľam sa, aby som modlitbu chytro skončil, chcem, aby mi dlho trvala, lebo mi je príjemné byť v Bohu, ako je príjemne človeku v teplej vode nekonečného mora.“
