Kňaz prišiel do bytu chorého a všimol si prázdnu stoličku pri posteli. Opýtal sa ho, pre koho tá stolička je. Chorý mu odpovedal: „Pozval som Ježiša, aby si na ňu sadol a predtým, ako ste prišli, som sa s ním rozprával. Po celé roky mi ťažko padlo modliť sa, ale raz mi priateľ vysvetlil, že modlitba je vlastne rozhovor s Ježišom. Poradil mi, aby som vedľa seba postavil prázdnu stoličku a aby som si prestavil, že na nej sedí Ježiš. Aby som sa s ním rozprával a počúval, čo mi povie. Odvtedy nemám problémy s modlitbou.“ Po niekoľkých dňoch prišla dcéra toho chorého ku kňazovi a oznámila mu, že otec zomrel. Povedala: „Nechala som ho na chvíľu samého. Keď som sa vrátila do izby, bol už mŕtvy. Ale bolo to niečo zvláštne: hlavu nemal položenú na vankúši, ale na stoličke vedľa postele.“ (Magdaléna Richterová, Mozaika radosti)
