Istý muž bol na ceste celú noc a keď prišlo ráno, ešte stále bol ďaleko od cieľa svojej cesty. Keďže ho už zmáhala únava, rozhodol sa, že si trochu pospí. Na okraji najbližšieho mesta zabočil do parku. Zaparkoval na mieste, o ktorom si myslel, že bude pokojné a teda aj vhodné na spánok. Nevedel však, že práve tade vedie obľúbená trasa tých, ktorí si ráno zvyknú trochu zabehať. Keď sa pohodlne usadil a začal sa ponárať do driemot, zrazu niekto zaklopal na okno auta. Muž v športovom oblečení sa ho spýtal: „Pane, neviete koľko je hodín?“ Prebudený vodič sa pozrel na hodinky a povedal: „Je 7,30.“ Športovec sa poďakoval a bežal ďalej. No vodič sa dlho netešil zo spánku. O krátku chvíľu zaklopal na okno auta ďalší športovec s rovnakou otázkou. „Je 7,40!“ priam zlostne povedal unavený vodič. Keď športovec odišiel, vzal papier a veľkými písmenami naň napísal: „Neviem koľko je hodín!“ Papier vložil za sklo tak, aby nápis bolo zreteľne vidieť. Potom sa slastne oddal driemotám. Ale o krátky čas ho znovu zobudilo zaklopanie na okno auta. Vonku stál ďalší bežec. Keď otvoril okno, športovec mu s radosťou človeka, ktorý môže pomôcť, povedal: „Pane, je 7,50.“ (Brett Blair)
