Toto rozprával abba Daniel Faranita: Náš otec abba Arsenios nám hovoril o istom obyvateľovi skítu, ktorý viedol pozoruhodný život a mal jednoduchú vieru, no pre svoju ľahkovernosť bol podvedený a vravel: “Chlieb, ktorý prijímame, nie je skutočné telo Krista, ale len symbol.” Dvaja starci, ktorí sa o tom dozvedeli, keďže poznali jeho výnimočný spôsob života, vedeli, že to nehovorí zo zloby, ale z prostoty. Prišli za ním a povedali: “Otče, počuli sme, že niekto povedal tvrdenie protirečiace viere, hovoriac, že chlieb, ktorý prijímame, nie je skutočné telo Krista, ale symbol.” Starec povedal: “Ja som ten, kto to povedal.” A starci ho začali napomínať: “Nedrž sa tohto názoru, otče, ale drž sa toho, čo je v súlade s tým, čo nám dala všeobecná cirkev. My veríme, že ten chlieb sám osebe je telo Krista. Ako to bolo na počiatku, keď Boh vzal prach zeme a stvoril človeka na svoj obraz, a nik nebol schopný povedať, že to nie je obraz Boha, hoci nebolo vidieť, že je to tak, podobne je to aj s chlebom, o ktorom povedal, že je jeho telom, a tak veríme, že je skutočne telom Krista.” Starec im povedal: “Kým ma nepresvedčí samotná vec, nebudem plne presvedčený.” Tak povedali: “Modlime sa k Bohu za toto tajomstvo počas celého týždňa. Veríme, že nám to Boh zjaví. Starec to s radosťou prijal a modlil sa týmito slovami: “Pane, ty vieš, že to nie je zo zloby, že tomu neverím, že sa nedopúšťam chyby z ignorancie, odhaľ mi toto tajomstvo, Pane Ježišu Kriste.” Starci sa vrátili do svojich kélií a tiež sa modlili k Bohu: “Pane Ježišu Kriste, zjav toto tajomstvo starcovi, aby mohol veriť a nestratil svoju odmenu.” Boh vypočul obidve modlitby. Na konci týždňa v nedeľu prišli do chrámu a sadli si všetci traja na ten istý pokrovec. Starec sedel uprostred. Mali otvorené oči a keď bol chlieb umiestnený na svätý stôl, ukázal sa iba tým trom, akoby bol malým dieťaťom. Keď kňaz natiahol ruku, aby lámal ten chlieb, zostúpil z neba anjel s mečom a naplnil čašu krvou dieťaťa. Keď kňaz nakrájal chlieb na drobné kúsky, anjel nakrájal dieťa na kúsky. Keď pristúpili bližšie, aby prijali sväté častice, starec sám dostal kúsok surového mäsa. Keď to videl, bál sa a vykríkol: “Pane, verím, že tento chlieb je tvoje telo a táto čaša tvoja krv.” Vzápätí mäso, ktoré držal v ruke, stalo sa chlebom, v súlade s tajomstvom sviatosti, a on ho prijal, vzdávajúc vďaky Bohu. Vtedy mu starci povedali: “Boh pozná ľudskú prirodzenosť, že človek nemôže jesť surové mäso, a preto premenil svoje telo na chlieb a svoju krv na víno, pre tých, čo to prijímajú vo viere.” Potom ďakovali Bohu za starca, že mu dovolil nestratiť odmenu za svoju prácu. Tak sa všetci traja vrátili s radosťou do svojich kélií. Hovorilo sa o abbovi Agathonovi, že ho vyhľadali nejakí mnísi, ktorí sa dopočuli o jeho vynikajúcom rozlišovaní. Chceli vidieť, či stratí náladu, a tak mu povedali: “Nie si ty ten Agathon, o ktorom sa hovorí, že je smilník a pyšný človek?” “Áno, je to čistá pravda”, odvetil. Pokračovali: “Nie si ty ten Agathon, ktorý stále hovorí nezmysly?” “Som to ja.” Opäť povedali: “Nie si ty ten Agathon heretik?” Ale vtedy odvetil: “Ja nie som heretik.” Opýtali sa ho: “Povedz, prečo si prijal všetko, z čoho sme ťa obvinili, ale odmietol si to posledné?” Odpovedal im: “Prvé obvinenia som prijal, lebo prospejú mojej duši. Ale heréza je oddelenie od Boha. A ja nemám nič, čo by ma mohlo odlúčiť od Boha.” Pri tomto výroku sa veľmi zadivili nad jeho rozlišovaním a vrátili sa poučení. Abba Teodor povedal: “Ak sa priatelíš s niekým, kto padne do pokušenia smilstva, ponúkni mu svoju ruku, ak môžeš, a vysloboď ho z neho. Ale ak upadne do herézy a nepodarí sa ti odvrátiť ho od nej, rýchlo sa oddeľ od neho, lebo ak sa omeškáš, aj ty môžeš byť stiahnutý s ním do priepasti.”
