Či je potrebné vyhýbať sa spoločnosti inovercov a tých, ktorí hriešne žijú, tých, ktorí sa dopúšťajú hriechov? Apoštol hovoril: „Bratia, prikazujem vám v mene nášho Pána Ježiša Krista, aby ste sa stránili každého brata, ktorý žije neporiadne, nie podľa učenia, ktoré prijal od nás“ (2 Sol 3, 6). Preto bez výnimky pre každého z nás je škodlivá, nebezpečná účasť myšlienkou, slovom a skutkom v každom zakázanom skutku. A kto je slabý, ešte viac si má dávať na seba pozor. Predovšetkým preto, lebo obyčajne je to tak, že duša, ktorá si zvykla na zlo, stáva sa náklonnejšou na hriech, keď je v jeho blízkosti. Ďalšou príčinou je i to, že ako telesne nemocným je treba venovať väčšiu pozornosť, a často sa musia varovať i tých vecí, ktoré zdravým osožia, tak i ľudia, ktorí boli nemocní na duši, sú odkázaní na našu väčšiu pozornosť a starostlivosť. A aká škoda ich môže postihnúť, keď sa budú stýkať s hriešnikmi, ukazuje ten istý apoštol, keď hovorí: „Trochu kvasu prekvasí celé cesto“ (1 Kor 5, 6). A keď takú veľkú škodu spôsobuje spoločnosť ľudí, ktorá hreší vo veciach mravných, čo máme potom hovoriť o tých, ktorí sú presiaknutí falošnými náukami o Bohu? Hriech proti viere ničí celé ich duchovné zdravie. Nevera privádza do náruživosti, ktoré človeka zbavujú cti. Nato poukazujú mnohé výroky zo Svätého písma, zvlášť z listu Rimanom: „A pretože si nevedeli vážiť poznanie Boha, Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu, aby robili, čo sa nepatrí, plných neprávosti, zloby, lakomstva, ničomnosti, plných závisti, vrážd, svárov, ľsti, zlomyseľnosti; sú klebetní, utŕhačskí, nenávidia Boha, urážajú iných, sú pyšní, povyšujú sa, vymýšľajú zlo, neposlúchajú rodičov, sú nerozumní, vierolomní, bezcitní a nemilosrdní. Hoci dobre vedia o Božom ustanovení, že tí, čo robia také veci, zasluhujú si smrť, nielen že to sami robia, ale aj schvaľujú, keď to robia iní“ (Rim 1, 28-32).
