Klavirista, Andor Foldes, keď oslavoval svoje sedemdesiate druhé narodeniny, spomenul dva veľké okamihy vo svojom živote, ktoré poznačili celý jeho život. Tým prvým bolo povzbudenie od otca. Keď ako sedemročný pomáhal otcovi pri práci v záhrade. Keď skončili, otec ho pobozkal a poďakoval sa za pomoc. A hoci od vtedy uplynulo viac než šesťdesiat rokov, Foldes si na to spomína ako keby to bolo včera. Druhý okamih bol tiež spojený s bozkom. Keď mal šestnásť rokov, bol už veľmi dobrým klaviristom. Žil v Budapešti. Jedného dňa prišiel do mesta najuznávanejší klavirista tej doby – Emil von Sauer. Bol známy nielen svojou virtuóznou hrou, ale aj tým, že je posledným zo žijúcich žiakov Franza Liszta. Sauer chcel, aby mu Foldes niečo zahral. Foldes zahral majstrovi najťažšie skladby Bacha, Beethovena a Schumanna. Keď skončil, Sauer prišiel k nemu a pobozkal ho na čelo. „Môj syn,“ povedal, „Keď som bol v tvojom veku, stal som sa žiakom Liszta. Po prvej hodine, ktorú som mal u neho, rovnako ma pobozkal a povedal: Opatruj tento bozk – je od Beethovena. Dal mi ho, keď ma počul hrať. – Čakal som roky, aby som toto vzácne dedičstvo mohol niekomu odovzdať. Teraz cítim, že patrí teba.“ Tieto dva bozky mali pre Foldesa veľmi veľký význam. Dá sa povedať, že výrazne ovplyvnili celý jeho život. Kedy sme my naposledy niekoho povzbudili?
