Svätí mučeníci Probus, Tarach a Andronik
Meno Próbus má latinský pôvod a znamená „statočný“, mená ostatných svätcov majú grécky pôvod: Tarach, znamená „hlučný“ a Andronik „víťaz“. Probus, Tarach a Andronik trpeli pravdepodobne v Cilícii počas Diokleciánovho prenasledovania. Rozšírený, a do mnohých jazykov preložený, opis umučenia podrobne vykresľuje vyšetrovanie a popravu. V texte sa uvádza, že je to dokumentárna správa očitého svedka a ešte začiatkom 20. storočia ju považovali za autentickú. Avšak dátum umučenia je pravdepodobne chybný a označenia obcí poukazujú na neskoršie dodatky. Historickú existenciu dnešných mučeníkov dokazuje zriadenie chrámu v 5. storočí ku cti dnešných mučeníkov v blízkosti Mopsuestie a takisto aj prenesenie ich pozostatkov do Jeruzalema 7. mája 483.
Náš otec svätý Martin Milosrdný, tourský biskup.
Jeho meno má latinský pôvod a znamená „bojovný“. Askéta, divotvorca a zakladateľ najstaršieho kláštora v západnej cirkvi sa narodil v roku 316 alebo 317 v panónskom meste Sabaria ako syn rímskych tribúnov. Vychovali ho v Pávii, ako 15 ročný vstúpil do rímskej armády. Bol v strážnej jednotke cisára Konštancia, neskôr cisára Juliána. V týchto rokoch sa odohrala vo francúzskom Amiens známa scéna Martinovej dobrosrdečnosti, keď si so žobrákom rozdelil svoj plášť. Ako 18. ročný prijal krst, opustil armádu neďaleko Wormsu a stal sa žiakom Hilária z Poitiers. Vydal sa potom k Dunaju, aby na kresťanstvo obrátil aj svojich rodičov. Hilárius ho zrejme tiež poveril misijnou prácou v rímskej provincii Illyricum, v dnešnom Chorvátsku a časti Albánska a Bosny a Hercegoviny. Keď sa k nemu zle správali ariáni, utiahol sa po krátkom pobyte v Miláne ako pustovník na ostrov Gallinaria pri Janove. Okolo roku 360 prišiel späť do Poitiers k Hiláriovi, ktorý sa vrátil z exilu. V Ligugé založil Martin v roku 361 prvý kláštor Gálie. Napriek nesúhlasu niektorých biskupov ho na podnet ľudu v roku 371 zvolili za biskupa Tours. V blízkosti mesta založil približne o 4 roky neskôr kláštor Marmoutier, ktorý sa stal centrom asketickej kultúry a vzišlo z neho množstvo biskupov. Martin sa venoval misijnej činnosti v prevažne pohanských oblastiach, napomáhali mu jeho dary divotvorectva a schopnosti exorcistu. Jeho misijné cesty prekročili hranice jeho biskupstva. Dostal sa až do Paríža, kde uzdravil chorého na lepru a vo Viennne stretol Victricia a Paulína z Noly. Takisto vyhľadával svetské vrchnosti. Tetradia a grófa Avitiana, cisárov Valentiniána I. a najmä Maxima. Pred a po poprave Prisciliána v roku 386 sa vydal k Maximovi do Trieru, kde si za úprimnú obhajobu Prisciliána získal úctu panovníckeho páru. Počas druhej návštevy musel nadviazať spoločenstvo s prívržencami španielskeho biskupa Ithacia, ktorý chcel, aby štát prenasledoval prívržencov Prisciliána. Neskôr to Martin horko oľutoval. Pre svoju preslávenosť ako divotvorca, svoju asketickú prísnosť a svoj zmysel pre spravodlivosť k stúpencom Prisciliána, narastalo voči nemu nepriateľstvo dokonca aj v skupinách jeho vlastného kléru. Svätý Martin zomrel 8. novembra 397 v Candes počas pastoračnej cesty. Na jeho pohreb v Tours prišli tisícky mníchov a panien a nesčíselný počet ľudu. Martinovo prepojenie asketického mníšskeho ideálu s apoštolátom sa stalo vzorom pre celé mníšstvo na západe.
Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK spracoval Ján Sabol
